Ak analyzujeme pojem náboženstvo v čisto západnom kontexte, je jasné, že sa považuje za súkromný fenomén. To znamená, že to vyznávajú všetci vo svojej intimite a externalizácia niektorých náboženských symbolov pomaly začala strácať zmysel. Tento jav bol tzv sekularizmu . Ľudia sú veriaci, ale nevyznávajú svoju vieru zo striech.
Deje sa to však len teoreticky, pretože zatiaľ čo praktizovanie menšinových náboženstiev je zakázané s ospravedlnením sekularizácie, tie väčšinové naďalej rezonujú v zmysle kolektívnych aktov, nehovoriac o stále platných vzťahoch medzi predstaviteľmi väčšinových náboženských kultov a štátmi.
Bez ohľadu na sociálne alebo právne normy, ktoré určitým náboženským praktikám bránia alebo nie každý prežíva náboženstvo inak. Predovšetkým, bez ohľadu na svoju vieru, ľudia môžu prežívať náboženstvo tromi rôznymi spôsobmi.
Náboženstvo vs. religiozita
Predtým, ako hovoríme o náboženskej orientácii, je dobré rozlišovať medzi náboženstvom a religiozitou. Náboženstvá sú podľa definície nadčasové a univerzálne (nemenia sa časom ani priestorom); naopak, religiozita je spôsob, akým veriaci prežívajú náboženstvo. Religiozita je subjektívna skúsenosť, ktorá závisí od každého náboženstva a v mnohých prípadoch od človeka: jeho spôsobu života a jeho reprezentácie.
V tomto zmysle chápeme, že spôsob, akým ľudia prežívajú náboženstvo (ich religiozita alebo náboženská orientácia), sa nemusí nevyhnutne zhodovať s vlastnými prikázaniami náboženstva. Medzi všetkými typmi religiozity identifikovaných v rôznych oblastiach a sociálna psychológia vyzdvihuje štyri typy náboženských orientácií. Sú to tieto: vnútorná orientácia, vonkajšia orientácia, výskumná orientácia a náboženský fundamentalizmus.
Vonkajšia a vnútorná náboženská motivácia
Spočiatku boli identifikované dve kategórie: vnútorná a vonkajšia orientácia. Slúžili na odlíšenie ľudí, ktorí zvažujú náboženské praktiky inštrumentálnym spôsobom – teda s cieľom získať osobné alebo sociálne výhody (napr. skupinové prijatie) – a ľudí, ktorí náboženstvo považujú za samoúčelné (napr. modliť sa v súkromí). Inými slovami ľudia s vonkajšou orientáciou používajú náboženstvo, tí s vnútornou orientáciou náboženstvo nachádzajú dôvod života.
V tomto zmysle by ľudia predstavovali vnútornú orientáciu, keď by vieru považovali za fenomén sám osebe, za základný motív života, za os a za absolútne kritérium vo svojich rozhodnutiach. Naopak, tí, ktorí vyznávajú vonkajšiu orientáciu, považujú náboženstvo utilitárnym a inštrumentálnym spôsobom za jednoduchý prostriedok na získanie vlastných záujmov a cieľov (bezpečnosť, spoločenské postavenie, zábava, sebaospravedlnenie, podpora osobného životného štýlu...). U mnohých ľudí, ako sa to často stáva, koexistujú oba typy motivácií.
Orientácia na výskum
Po vnútornej a vonkajšej orientácii pribudol nový spôsob výkladu náboženstva: ten, ktorý sa orientuje na výskumu ktorý je založený na základných otázkach týkajúcich sa existencie ako celku. Ľudia vyznávajúci túto orientáciu vnímajú a prežívajú náboženské pochybnosti pozitívne a sú otvorení možným zmenám súvisiacim s náboženskými otázkami.
Orientácia na výskum náboženstva podnecuje a podporuje otvorený a dynamický dialóg o veľkých existenčných otázkach, ktoré sa vynárajú zoči-voči rozporom a tragédiám života. Výskumnú orientáciu vyznávajú kognitívne otvorení, kritickí a flexibilní ľudia. Možno ho možno definovať ako postojový prejav charakterizovaný pochybnosťami a hľadaním osobnej identity.
Náboženský fundamentalizmus
Náboženský fundamentalizmus je definovaný ako viera v existenciu súboru náboženských učení, ktoré formujú základnú pravdu o ľudskosti a božskej podstate. Táto základná pravda je v protiklade so silami zla, s ktorými treba bojovať. Túto pravdu je potrebné dodržiavať aj dnes podľa základných a nemenných praktík minulosti.
Ľudia, ktorí vyznávajú fundamentalistický pohľad, tvrdia, že majú zvláštny vzťah k božskej sile. Pevne veria, že ich skupina je jediným nositeľom pravdy, v ktorej sa všetci ostatní mýlia. To ich vedie k pestovaniu a udržiavaniu predsudkov (dištancujú sa od rôznych ideológií a nedokážu ich pochopiť do hĺbky, následne len potvrdzujú svoj vlastný stereotyp). THE fundamentalistov majú tiež tendenciu mať vonkajšiu orientáciu, zatiaľ čo vnútorná alebo výskumne orientovaná ideológia je im neznáma.
V rámci fundamentalizmu možno identifikovať ďalšiu radikálnu náboženskú orientáciu: intertextový fundamentalizmus. Ľudia s touto ideológiou veria predovšetkým v pravdivosť posvätných textov. Viac ako ktokoľvek iný dodržiavajú sviatosti svojho náboženstva a vykladajú ich doslovne.
Religiozita
Spôsoby prežívania náboženstva sú rozmanité, charakteristické pre každú skupinu a následne pre každého človeka. Hoci náboženstvo sám a kontext, v ktorom človek žije, môže ovplyvniť spôsob, akým každý človek žije vieru, každý sa prispôsobuje inak. Netreba zabúdať, že neexistuje lepší alebo horší spôsob, ako žiť svoju religiozitu. Ani samotná fundamentalistická náboženská orientácia by sa nemala považovať za negatívnu alebo horšiu ako ostatné.
Problém nastáva, keď sa pokúšate vnútiť svoj náboženský model iným. Prispôsobenie sa novej forme religiozity je komplikované a vyžaduje si čas, ale pokiaľ existuje rešpekt k druhým, spolužitie môže a musí byť pokojné. Štáty by zároveň nemali vnucovať spôsob života náboženstva alebo ho stimulovať bez toho, aby premýšľali o dôsledkoch.
