Prečo radi počúvame smutnú hudbu? Na skladbách ako je niečo magnetické a príťažlivé Slzy v nebi od Erica Claptona alebo in Aleluja od Leonarda Cohena. Je to hudobná emócia, ktorá nás ani zďaleka nepremáha ani nám nespôsobuje nepohodlie, ale prebúdza naše najintímnejšie pocity, zastavuje svet a umožňuje nám prechádzať introspekciou nášho Ja...
Nemýlime sa, keď povieme, že v rebríčku najúspešnejších skladieb sa vždy nájde aj nejaká s melancholickým podtónom. Príkladom rovnako jedinečným, ako aj zaujímavým je anglická speváčka Adele . Jej hudobná kariéra je založená na tej kvintesencii na tom smútku na tom permanentnom parféme, v ktorom ju zlomí sklamanie, úzkosť a osamelosť prenikajú slová ako tie viac než slávne. Dobrý deň .
Sme masochisti? Pretože veľmi radi počúvame Každý bolí REM a všetkých tých titulov, ktoré počúvame slučka aj keď sme tí, ktorí sa majú zle? Už Aristoteles svojho času tvrdil, že hudba má dar oslobodzovať. V tejto prvotnej myšlienke už anticipoval to, čo dnes poznáme ako emocionálnu katarziu, mechanizmus, ktorým si dovoľujeme vyjadrovať zložité pocity, vnemy a emócie.
Nikto nie je imúnny voči účinkom hudby. Mozog je tým fascinovaný. Ďalej štúdie, ako je tá, ktorú uskutočnila McGill University v Quebecu pod vedením neuropsychologičky Valorie Sampoor vysvetľujú, že aktivita neurónov v oblastiach ako nucleus accumbens (spojená s odmenami) by bola dôkazom toho, že hudba je pre človeka rovnako dôležitá ako jedlo alebo sociálne vzťahy.
Pretože nič sa nevyrovná
nič sa ti nevyrovná.
Bol som bez teba taký osamelý
ako vrabec, ktorý nespieva.
Nič nemôže zastaviť tieto osamelé slzy v kotúľaní sa dole
Povedz mi miláčik, kde som urobil chybu? (...)-
- Sinéad O'Connor. Nič sa nevyrovná 2 U –
Radi počúvame smutnú hudbu, pretože to náš mozog potrebuje
Znalci smutnej hudby tvrdia, že ide o jednu z najdojímavejších skladieb v histórii Nič sa nevyrovná 2 U v podaní Sinead O'Connorovej a napísanej Princeom v roku 1985. Hudba, texty a plačúca ženská tvár v popredí takmer okamžite vstupujú do hlbín náš emocionálny mozog . Je takmer nemožné, aby vás nezasiahlo nekonečné množstvo vnemov pocitmi, ktoré so sebou prinášajú naše spomienky na minulosť, obrazy, s ktorými sa môžeme stotožniť.
Skutočnosť, že máme potešenie práve zo smutných emócií, sa zdá byť takmer protirečením. Práve tento predpoklad (alebo táto dilema) bol východiskovým bodom pre tím psychológov, hudobníkov, filozofov a neurológov na Tokijskej univerzite, ktorí sa rozhodli uskutočniť sériu výskumných štúdií na túto tému. Údaje boli zverejnené v časopise Hranice v psychológii a nemohli byť zaujímavejšie. Pozrime sa na ne podrobne.
Smutné piesne v nás vyvolávajú pozitívne emócie
Väčšina z nás má rada smutnú hudbu, to vieme. Je tu však niečo, čo sme si všetci mohli overiť: po vypočutí melancholického playlistu sa necítime zle. To znamená, že sa necítime ohromení tým nepohodlím z týchto porážok od tej bolesti spôsobenej rozchodom alebo zradou. To, čo po vypočutí cítime – zvedavý fakt – je pohoda, úľava, pokoj.
Jeden z výskumníkov zapojených do tejto štúdie, Dr. Ai Kawakami, odborník na hudbu a emócie, podčiarkuje potrebu rozlíšiť prežívanú emóciu od vnímanej alebo nepriamej emócie. Hudba má schopnosť vnímať emócie tohto posledného typu: prichádzame s nimi do kontaktu, ale netrpíme nimi. To znamená, že ich necítime s takou intenzitou, ako keď nás samotný život zasiahne nečakaná a bezútešná udalosť.
Smutné piesne majú zvláštnu vlastnosť, že sa spájajú s najhlbšími emóciami a potom z nich vychádzajú bez ujmy. A nielen toto: jedna sa objavuje v nás pocit pohody .
Smutné piesne nás očkujú na celý život
Leonard Cohen povedal, že zakaždým, keď hral pieseň Aleluja od Jeffa Buckleyho cítil zvláštne emócie. Bolo to ako hľadanie rovnováhy v chaotickom svete, ako hľadanie zmierenia v konflikte. Takže jeden z dôvodov, prečo máme radi smutnú hudbu, je ten, že nám dodáva trochu pokoja, kvapky introspekcie a ťahy emocionálnej katarzie.
Tento druh hudby je vakcínou, ktorá nás bráni pred ťažkosťami života. V skutočnosti sa k nemu uchyľujeme rovnako ako pri knihách, ktoré nám rozprávajú dramatické príbehy, ako keď sa rozhodneme vidieť film so smutným dejom, ale ktorý nám vždy dá ponaučenie. Kúzlo zástupných emócií generovaných týmito dimenziami je skutočné a neuveriteľne užitočné.
Tieto umelecké zážitky nás oslobodzujú od skutočných emócií, tých najkrvavejších a najbolestivejších, ktoré nás tak často paralyzujú v podmienkach, ktoré nie sú vôbec príjemné. Máme radi smutnú hudbu, pretože nám umožňuje spojiť sa naše emocionálne ja bezpečnejším a očividne krajším spôsobom. Prostredníctvom textov sa môžeme vrátiť k momentom našej minulosti, ako za nimi plačeme, oslobodzujeme sa od ich váhy a bez škrabancov sa vraciame do súčasnosti.
Dokonca sa môžeme nechať unášať krásou hudby a textov vcítiť sa do umelca užiť si chvíľu intimity, v ktorej sa môžete prejsť týmto mimozemským vesmírom plným hlbokého smútku. Bez ohľadu na to, vždy vychádzame spokojní, pripravení čeliť nášmu dňu so silnejším temperamentom.
