Málo sa hovorí o znechutení alebo odpore, no je to jedna zo základných emócií. Keď niečo zjeme a vnímame nepríjemnú chuť, automaticky to jedlo opustíme. To isté sa stane, keď spozorujeme nepríjemný zápach v kuchyni a pochopíme, že sa niečo pokazilo a musíme sa toho zbaviť, pretože nám môže uškodiť. Ale čo je to vlastne znechutenie?
Pamätáte si, kedy ste sa naposledy cítili znechutene? ako ste sa cítili? Stalo sa to s jedlom? Skúsili ste to znova? Vedeli by ste zjesť hmyz? Veríte, že znechutenie z určitých vecí namiesto iných môže byť kultúrnym zážitkom?
Od detstva znechutenie je prítomný v našom živote bez ohľadu na jeho intenzitu. Z tohto dôvodu je dôležité vedieť, čo sa od tej doby skrýva za touto emóciou niekedy presahuje čisto toxický prvok a ovplyvňuje napríklad náš spôsob vnímania sveta.
Kedy cítime odpor?
Cítime sa znechutení, keď jeme niečo, čo je alebo je takmer pokazené. Ide o adaptačnú reakciu, ktorá nám bráni zažívať nepríjemné a pre naše zdravie škodlivé situácie . Táto emócia však môže vzniknúť aj z predstavy, ktorá nás odpudzuje. Základom tejto emócie je teda zámer vyhnúť sa kontaminácii.
Napríklad, keď otvoríme chladničku s úmyslom zjesť dobrý plátok vodného melóna a uvedomíme si, že je napoly zhnitý, neuvažujeme o možnosti ho zjesť, ale radšej ho vyhodíme. Jeho zlý stav nás informoval, že môže byť zdraviu škodlivý a ohroziť nás. Alebo chceme do kávy naliať trochu mlieka, ale keď otvoríme nádobu, všimneme si štipľavý zápach, ktorý je príliš silný. Ak sa tak stane, uplynuté mlieko ihneď vyhodíme.
Škaredý vzhľad a vôňa mnohých potravín nám hovorí, že je lepšie ich vyhodiť, ako ich zjesť, pretože môžu ohroziť naše zdravie. Týmto spôsobom môžeme uvažovať znechutenie je adaptívna emócia, ktorá nám bráni zažívať opojné situácie .
Rôzne štúdia spájajú tento vnem s ostrovným kortexom . Akékoľvek poškodenie tejto štruktúry nám v skutočnosti bráni cítiť znechutenie, ale aj to, aby sme ho rozpoznali na druhých.
Je znechutenie kultúrne?
Skúsenosti so znechutením sú univerzálne, ale môžu sa líšiť v závislosti od vašej kultúry. Hoci ide o emóciu, ktorá nám pomáha vyhýbať sa možným nebezpečenstvám pre telo, je pravda aj to na základe kultúry . Je však dôležité mať na pamäti, že táto emócia sa prejavuje charakteristickým výrazom tváre, ktorý možno pozorovať aj u ľudí, ktorí sú od narodenia nevidomí; predstavuje tiež typickú fyziologickú, psychologickú a behaviorálnu reakciu.
V Taliansku málokto pochybuje o lahodnosti taniera kreviet, ale zjedli by sme niekedy tanier cvrčkov alebo kobyliek? V niektorých krajinách môže byť hmyz autentickou pochúťkou, zatiaľ čo v iných prebúdza najhlbšiu averziu.
Dokonca aj v tej istej krajine môže byť recept pre mnohých potešením a pre iných hororom. Slimáky sú toho jasným príkladom, niektorí ľudia ich milujú, zatiaľ čo iní sa na ne nedokážu ani pozrieť. Z toho vyplýva táto emócia je implicitná aj v osobnosť a vo vzdelávaní, ktoré jednotlivec dostáva .
Určite existujú základné situácie, ktoré väčšinou väčšinu ľudí znechutia ako je zlý vzhľad alebo nepríjemný zápach. Je však dôležité brať do úvahy aj kultúrne vplyvy. Na základe toho budeme môcť varovať a odmietnutie väčší alebo menší.
Psychické znechutenie
Pocit znechutenia nám pomáha udržať naše telo ďaleko od toxických prvkov, ale táto emócia sa netýka len jedla a dá sa preniesť aj do ideologickej sféry . Mnoho ľudí vyjadruje odpor, ktorý cítia voči inej kultúre, rase, náboženstvu, krajine atď. Táto myšlienka je tiež založená na myšlienke toxicity.
Strach vzniká v prítomnosti fyzického ohrozenia, zatiaľ čo znechutenie sa objavuje v prítomnosti duchovného nebezpečenstva.
-Paul Rozin-
Niektorí jednotlivci vnímajú iné ideológie ako osobne toxické . Myslia si, že to môže nejako poškodiť ich presvedčenie alebo ich životy všeobecne. Z tejto formy znechutenia pochádza napríklad rasizmus a násilie xenofóbia . Keď sa pozeráme na iné rasy a ľudí ako na toxických, máme tendenciu ich odmietať a vyhýbať sa im.
Podľa výsledkov výskumu, ktorý uskutočnil psychológ Paul Rozin, sa venuje štúdiu tejto emócie prepracované znechutenie je reakciou odmietnutia na udalosti, ktoré nám pripomínajú našu živočíšnu povahu .
Rozin a jeho spolupracovníci naznačujú, že aj keď znechutenie je obranný mechanizmus, ktorý pôvodne vznikol preto, aby sa mu vyhýbal kontaminované látky časom sa oslobodila od týchto organických prvkov a môžeme to pocítiť voči niekomu, kto porušuje morálne pravidlá . Ako vidíme, táto emócia má zaujímavú evolučnú históriu.
Pocit znechutenia tými, ktorí sú násilnými rasistami alebo akoukoľvek osobou, ktorej správanie je považované za negatívne, môže podľa týchto autorov znamenať, že v rámci spoločenského poriadku preberáme úlohu ochrancov ľudskej dôstojnosti. čo myslíš?
