Klinická psychológia a neuropsychológia

Čas Čítania ~8 Min.
Hoci klinická psychológia a neuropsychológia sú prístupy, ktoré zdieľajú mnoho aspektov, je potrebné poznať rozdiely medzi týmito dvoma odvetviami. Práve to nám umožňuje pochopiť, ako a prečo sa navzájom dopĺňajú.

Psychológia je veda zrodená z potreby poznať a pochopiť ľudské bytosti. Postupom času sa objavili rôzne odvetvia, z ktorých každá sa čoraz viac špecializuje na oblasť štúdia, ktorej sa venuje. V tomto kontexte povedzme si o rozdieloch medzi klinickou psychológiou a neuropsychológiou .

S objavením sa rôznych prístupov sa zvýšila aj miera špecializácie, ako aj počet otázok. V tomto článku sa o to pokúsime ukázať rozdiely medzi klinickou psychológiou a neuropsychológiou.

Klinická psychológia

Mnohí veria, že klinickú psychológiu zrodil v roku 1896 Lightner Witmer, zakladateľ prvej psychologickej kliniky. Táto nová pobočka upevnila svoju prítomnosť založením o Americká psychologická asociácia dnes známy ako APA.

Najprv bolo cieľom klinickej psychológie hľadanie vnútorných čŕt alebo faktorov, ktoré spôsobili rozvoj ľudí psychopatologický stav. A to štúdiom nielen podmienok, ale aj faktorov, ktoré riadia a zasahujú do správania. Po tejto ceste sa tento prístup k psychológii objavil ako sektor štúdia toho, čo je anomálne, a preto sa jeho pole pôsobnosti posunulo smerom k pokusu poskytnúť vysvetlenie a zasiahnuť do problému.

Ako roky plynuli, presadzoval sa nielen koncept liečenia, ale aj prevencie rozvoja duševných chorôb. V dôsledku toho sa začali študijné práce na technikách prevencie rozvoja patológií vyučovaním zdravých duševných návykov.

Zároveň sa začala zdokonaľovať takzvaná poradenská terapia. Na základe toho sa ľudia učia efektívne riešiť svoje problémy tak, že uprednostnia situácie, ktoré môžu nastať v ich každodennom živote. Výsledkom je, že začneme poskytovať emocionálnu podporu.

Neuropsychológia

Neuropsychológia oficiálne vzniká začiatkom 20. storočia z ruky o A.R. Luria . Vo svojom výskume vyvinul techniky pre študovať správanie ľudí s léziami centrálneho nervového systému. Tieto štúdie umožnili neurológom počítať s dostatkom údajov na identifikáciu miesta a rozsahu lézie, čím sa definovala najvhodnejšia metóda intervencie.

Na základe tohto princípu sa jeho práca zamerala na ľudí, ktorí mali poškodený mozog, čo malo za následok zmenu kognitívnych funkcií. Tento prístup je zameraný na hodnotenie a rehabilitáciu kognitívno-behaviorálnych funkcií. Dnes pracujeme nielen s ľuďmi, ktorí utrpeli ujmu, ale aj s deťmi, ktoré demonštrujú ťažkosti vo vývoji neurónov .

Aký je rozdiel medzi klinickou psychológiou a neuropsychológiou v klinickom prostredí?

Klinická psychológia sa zaoberá diagnostikou a liečbou porúch emocionálnej sféry osobnosti a problémov správania. Následne má za úlohu zasahovať pri problémoch, akými sú depresia alebo úzkosť. Pokiaľ ide o prevenciu, úlohou klinickej psychológie je preukázať:

  • Stratégie riešenia zložitých situácií.
  • Sociálne zručnosti.
  • Pochopenie a ovládanie emócií.

To všetko preto, aby človek naučíte sa poznať seba a môžete lepšie rásť zo sociálneho a kognitívneho hľadiska. Vďaka tomu si bude môcť užívať lepší život.

Rozdiel medzi klinickou psychológiou a neuropsychológiou spočíva v ich funkcii z klinického hľadiska. Ten má za úlohu hodnotiť kognitívne a emocionálne fungovanie spojené s anomáliami mozgu. Zároveň rozvíja rehabilitačné procesy vyšších funkcií tak, aby si subjekt rozvinul určitú autonómiu a zachoval si kvalitu života.

Následne neuropsychológ má sklon zaoberať sa ľuďmi s problémami pamäti, pozornosti, praxe, gnózy, jazyka a výkonných funkcií. Zároveň sa venuje kognitívnym aspektom vo vzťahu k duševným chorobám, akými sú schizofrénia či obsedantno-kompulzívna porucha.

Medzi ciele rehabilitácie patrí obnova poškodeného, ​​napríklad stimuláciou funkcií, aby sa primerane rozvíjali. Zároveň treba nájsť stratégie na kompenzáciu funkcií, ktoré sa nedajú obnoviť.

Aký je rozdiel medzi klinickou psychológiou a neuropsychológiou vo výskume?

V súčasnosti je sústredená jedna z oblastí výskumu klinickej psychológie o hĺbkovom štúdiu a pochopení psychopatologických porúch. Cieľom je identifikovať rozdiely medzi tými, ktorí prijímajú spôsoby správania podobné tým, ktoré spoločnosť vyžaduje, a tými, ktorí prijímajú iné.

Snaží sa tiež pochopiť a hlboko teoretizovať o osobnom rozvoji jednotlivcov. V dôsledku toho je oblasť jeho analýzy zameraná na faktory, ktoré môžu jednotlivca predisponovať k rozvoju emočných porúch.

Ďalším z výskumných prístupov je psychoterapia . V tomto prípade je cieľom nájsť nástroje potrebné na zlepšenie metód diagnostiky a intervencie pri emočných poruchách. Chceme preto vyvinúť presnejšie nástroje vhodné pre každú poruchu.

Na opačnom póle neuropsychológia zameriava svoje štúdie na rôzne aspekty. Na jednej strane začína pracovať ruka v ruke s kognitívnou neurovedou s cieľom definovať úlohu vyšších kognitívnych funkcií pri rozvoji psychiatrických a psychologických patológií. Zameriava sa tiež na vývoj stratégií pre efektívnejšie zotavenie z týchto porúch.

Výskum sa zameral na analýzu následkov uvádzaných ľuďmi trpiacimi neurovývojovými ťažkosťami. Najnovšie štúdie sa teda týkajú patologických stavov, ktoré sa ukázali ako spojené s ťažkosťami s vývojom mozgu, ako je autizmus a ADHD.

A napokon, neuropsychologická rehabilitácia predstavuje ďalší z jej ťažísk. V tomto prípade cieľom je asimilovať stále väčší počet technologické nástroje s cieľom dosiahnuť lepšie prispôsobenie terapií realite. Vďaka tomu sa snažíme o lepšie výsledky, keďže je možné vyvíjať aktivity, ktoré sú oveľa viac podobné každodennému životu pacienta.

Záverečné úvahy

Je dôležité objasniť, že tieto dve špecializácie, hoci sú odlišné, sa navzájom dopĺňajú tak v klinickej praxi, ako aj v oblasti výskumu. Presná diagnóza a intervencia pri akomkoľvek psychickom alebo neuropsychologickom ochorení musí zahŕňať uhol pohľadu oboch vetiev. To znamená, že sa navzájom dopĺňajú, aby dosiahli cieľ poskytnúť osobe autonómiu a lepší život.

Napriek tomu existujú určité rozdiely medzi klinickou psychológiou a neuropsychológiou špecializujú sa na odlišné klinické oblasti. Prvá sa zaoberá poruchami emócií a správania, druhá sa zameriava na kognitívne deficity a poškodenia mozgu.

Nakoniec sa výskum uberá rôznymi cestami, pričom sa zameriava na aspekty relevantné pre oba. Bude to však pokrok oboch, ktorý nám pomôže nájsť lepšie nástroje alebo vysvetlenia pre viaceré aspekty súvisiace s duševným zdravím.

Populárne Príspevky