Príliš často skrývame svoje utrpenie, aby sme ho skryli pred očami iných.
Aj keď je život skúsenosťou, ktorá nás vnútorne zlomí, aj keď je to nepochybne jedna z najnáročnejších výziev, ktorým musíme čeliť, tiež predpokladá príležitosť uvedomiť si, preformulovať spôsob, akým interpretujeme svet, a po určitom čase sa prebudovať. Ide o to: ako na to?
Ak nemôžeme
-Viktor Frankl-
Váha utrpenia
Nikto nie je zachránený pred utrpením tento podivný nájomník, ktorý občas vtrhne do našich životov bez varovania alebo pozvania. A aj keď sa mu väčšinou snažíme uniknúť alebo ho zavrieť do najtemnejších pivníc, aby sme skryli jeho prítomnosť, nezabráni to tomu, aby na nás stále pôsobil... a tá temná stránka, ktorú sa snažíme pochovať, nás ovplyvňuje. Vplyv, ktorý teraz vidíme menej, pretože tma nám bráni identifikovať ho alebo predvídať jeho pohyby.
Čím dlhšie bude utrpenie žiť v temnote, tým väčšiu moc nad nami bude mať.
Niektorí budú svoje negatívne pocity maskovať falošnými úsmevmi, iní sa budú stále zamestnávať, aby nemali voľnú minútu na to, aby ich prinútili premýšľať, ďalší si budú klamať, aby zabudli na nepohodlie. A medzi týmito ľuďmi sme aj my, ktorí sa takto správame občas alebo vždy.
Problém je v tom bez ohľadu na to, koľko prekážok sa snažíme postaviť, utrpenie sa skôr či neskôr objaví ničí nás. Či už ide o fyzickú alebo emocionálnu bolesť.
Či chcete alebo nie utrpenie je súčasťou nášho života. Nebezpečenstvo prichádza, keď sa stane príliš ťažkým a nadobudne toľko podôb, že časom pokračuje a stať sa životným štýlom tým, že všetko okolo nás zašpiníte tmavosivou takmer čiernou farbou.
L Väčšina utrpenia, ktoré zažívame, sa vyvinula z bolestivej skúsenosti napríklad strata niečoho alebo niekoho, koho milujeme. Keď túto stratu neprijmeme, keď sa jej postavíme a trváme na tom, že veci sú inak bez toho, aby sme o tom vedeli, nechávame priestor pre utrpenie; utrpenie, ktoré je zároveň bolesťou a útočiskom, keď vonku začne pršať a voda nás naplní smútkom.
Smrť blízkej osoby, koniec vzťahu, sklamanie spôsobené priateľom alebo prepustenie sú príklady straty, ktoré nás bolia a ktoré nás z dlhodobého hľadiska bodajú ako dýka, ktorá prepichne srdce. Rany, ktoré ak sa neliečia, nikdy neprestanú krvácať, kým z nás neurobia úlomky, ktoré sa ťažko dávajú dokopy.
Úsvit odolnosti
Aj keď je pravda, že u niektorých ľudí sa vyvinú poruchy alebo ťažkosti s ohľadom na základnú príčinu utrpenia, vo väčšine prípadov to tak nie je. Niektoré sú dokonca schopný stať sa silnejším po týchto traumatických zážitkoch. Skúsenosti, ktoré spôsobujú bolesť, ale zároveň nám pomáhajú rásť a ktoré prinášajú určitý úžitok.
Tvrdí to štúdia vykonaná Wortmanom a Silverom sú ľudia, ktorí odolávajú životným útokom s nečakanou silou . Dôvod
To nás vedie k tomu, že si to myslíme sme silnejší ako si myslíme že aj keď nás sila opustí, je tu malý lúč svetla, ktorý nás osvetľuje a núti nás pozbierať naše rozbité kúsky a dať sa opäť dokopy. Je to úsvit odolnosti, presný okamih, v ktorom smútok a váha utrpenia ustupujú liečivej sile našej sily odolávať a pomáhať nám vyrovnať sa.
Napriek tomu
-Helen Keller-
Nejde o to ignorovať to, čo cítime, ale prijať to ako životnú lekciu a pozorovať to s otvorenými očami
Odolnosť je jednou z najlepších zručností, ktoré máme a ktorú by sme sa mali všetci naučiť aj v škole. Naučte sa liečiť naše rany, zaobchádzajte s nimi s láskou a vyťažte si z nich veľkú lekciu. Ale ako na to?
Zbierame naše rozbité kúsky, aby sme sa dali opäť dokopy
Ako sme videli znovu rozkvitnúť po búrke bolesti je možné, ale nie ľahké. Ide o zložitý a dynamický proces, ktorý, ako naznačuje psychiater
- Sebadôvera a schopnosť čeliť nepriazni osudu.
- Prijmite naše emócie a pocity.
- Mať významný životný cieľ.
- Verte, že sa môžete poučiť nielen z pozitívnych skúseností, ale aj z negatívnych.
- Užívajte si sociálnu podporu.
Ako nám pripomínajú Calhoun a Tedeschi, dvaja z autorov, ktorí sa najviac venovali posttraumatickému rastu, utrpeniu a bolesti v nás vyvolávajú
Čeliť bolestivým zážitkom nás desí, ale útek pred nimi je istý spôsob, ako ich predĺžiť a prinútiť ich zmeniť sa nebezpečným spôsobom. Skutočná odvaha pokračuje napriek strachu aj keď sa telo chveje a láme vo vnútri.
Potrebujeme čas na to, aby sme si osvojili to, čo sa nám deje, a aby sme boli tvárou v tvár svojmu utrpeniu. V tejto samote prichádza pauza, ktorá nám umožňuje pochopiť utrpenie, keď sa posúvame vpred veľkými alebo malými krokmi. Prečo?
