Došlo k útoku. Matka chytí syna za ruku. Posledný výdych teda vydýchne v samom náručí osoby, ktorá ho videla narodiť. Aj dnes sa dieťa odlúči od svojej rodiny a nevie, kedy ich opäť uvidí. Je nútený povedať
Dráma utečencov hovorí o bolestiach tisícok ľudí. Ľudské bytosti, ktoré snívajú, túžia po rovnakých cieľoch ako my. Deti, ktoré sa už od utrpenia nevedia smiať.
Kto sú utečenci?
Môžu sa volať nútení prisťahovalci vzhľadom na to, že v krajine ich pôvodu sú prenasledovaní z rasových alebo ideologických dôvodov. Ale aj preto, že im ich krajina neponúka záruky stability či bezpečnosti potrebné pre dôstojný život.
Utečenci nám neprichádzajú kradnúť prácu. Neprichádzajú z rozmaru. nie sú teroristov .
nikto neposadí svoje deti na loď
pokiaľ voda nie je bezpečnejšia ako zem.
Nikto si nejde spáliť dlane
pod vlakmi
pod vagónmi.
Nikto netrávi dni a noci v bruchu nákladného auta
kŕmenie novinami
pokiaľ neprejdené kilometre
neznamenajú viac ako jednoduchú cestu.
-Výňatok z Domov vo Warsan Shire –
Aké psychické následky má byť utečencom?
Žiť ako utečenec je život v krajine nikoho. Neschopnosť rozvinúť normálny život na mieste, o ktorom ste si mysleli, že je vaším domovom, a zároveň naraziť na tvrdý odpor mnohých možných krajín azylu vyvoláva prehnanú úroveň úzkosti alebo depresie... a zároveň vyvoláva pocity pomsty.
K tomu všetkému treba prirátať neustále bombardovanie. Takto vzniká stav hyper-vigilancie stres chronický ktorý často pôsobí ako rozbuška pri poruchách väčšieho charakteru a závažnosti ako je schizofrénia alebo posttraumatická stresová porucha.
Nie je preto prekvapujúce, že sociálne a psychicky nestabilná osoba vykonáva činy, ktoré sú ďaleko od zákonnosti alebo etiky alebo ktorý sa spolieha na skupinu, ktorá tvrdí, že svojim otrokom zaručí bezpečnosť, spásu a spravodlivosť. Kto by si nehľadal spojenca, keď všetko zlyhá?
Napriek tomu sme prekvapení. Aké ľahké je vidieť smietku v cudzom oku, aké ťažké je vidieť brvno vo vlastnom! Najnovšie správy ukazujú nárast krajne pravicových politických hnutí najmä v Európe. bezpečnosť ?
Aká je naša úloha v utečeneckej dráme?
Keď je malá možnosť zdolať pekelnú námornú plavbu na trupe púšťou alebo po rokoch púte v rukách mafie lákavejšia ako pobyt na vlastnom území... žiadna prekážka, žiadna hranica, žiaden dekrét, žiadny policajt, žiadne ostnaté drôty a ani samotné Stredozemné more by nestačilo na to, aby zastavili rodinu v hľadaní lepšieho života, dôstojného života.
Odvrátením pohľadom sa problém nevyrieši. Ani financovanie konfliktu ho nevyrieši. Nemáme zdroje na privítanie, ale máme ich na poskytnutie zbraní? Tento dvojitý meter sa týka nás všetkých.
prečo? Pretože ide o spiatočnú cestu: čím ďalej bumerang hodíme, tým silnejší bude úder pri jeho návrate. Európskej únie. Alebo akceptujeme drámu a potvrdíme ju, ale nikdy nedovolíme, aby zasiahla našu spoločnosť.
Prispením len jednej z týchto premenných vytvárame časovanú bombu. Čo by ste robili, keby vám zničili dom, uniesli dieťa alebo zbombardovali vašu rodinu? Čo by ste robili, keby ste prišli o všetko a nemali by ste ani najmenšiu šancu na zlepšenie svojej situácie? Čo by ste robili, keby vás premohla impotencia a pocit, že všetko sa deje so spoluúčasťou tých, ktorí by sa tomu mohli vyhnúť?
Odpoveď je jednoduchá. Je to bod, kedy život začína strácať zmysel: človek sa sám ničí, hľadá pomstu alebo spásu. Práve v tomto bode je náš zásah zásadný.
Je dokázané, že väčšinu útokov nespáchali zlí Sýrčania, ktorí nás všetkých prišli zabiť, ale pôvodní obyvatelia Európy. Druhá generácia, ktorá sa necítila vítaná svojou adoptívnou krajinou. Dvojnásobne odmietol za to, že neboli uznaní ako Francúzi alebo Nemci podľa zákona, ale dokonca ani Sýrčania alebo Iračania. Byť len priateľmi s tými, ktorí ich zaujímajú len ako zbrane.
Práve tu v tejto krajine nikoho charakterizovanej nedostatkom identity a príslušnosťou k referenčnej skupine sa rodí „pre každého, kto sa môže zachrániť“.
Všetci sme rovnakí...a niekedy na to zabúdame
Zdá sa, že sme na to zabudli. Medzi 19. a 20. storočím viac ako desať miliónov Talianov prekročilo hranice a čelilo oceánu, hľadajúc azyl v štátoch západného sveta. Mnohí z nich sa už nikdy nevrátili.
Ako napísal Neruda: Láska je taká krátka a zabudnutie také dlhé.
Ale ešte prekvapivejšie údaje sa týkajú súčasnosti. Naši mladí odchádzajú. V Európe, Číne, Francúzsku, Írsku... odchádzajú hľadať lepšiu budúcnosť. Fenomén, ktorý by sa mohol preniesť na nich, na vás a na kohokoľvek z nás.
Je na nás, aby sme pozdvihli hlas v prospech tých, ktorí v slzách udusili svojich. V prospech 10 000 deti zmizli v európskych krajinách, čím zhasli nádeje ich rodín, že ich jedného dňa opäť uvidia. A všetkých tých, ktorí predávajú svoje telá v utečeneckých táboroch výmenou za život.
UNICEF v roku 2015 rozpoznal takmer 1 500 závažných prípadov násilia voči maloletým vrátane vrážd, mrzačenia, verbovania a únosov. Z toho je 400 prípadov mŕtvych detí a takmer 500 zmrzačených detí. A od týchto údajov už uplynuli dva roky. Sú to tiež teroristi? Dajte nám výhodu pochybnosti.
Najjednoduchším cvičením je otvoriť svoju myseľ a srdce tým, ktorí sú ako my.
