Nikto z nás nie je neomylný: všetci sme jemne nedokonalí, ale jedineční vo svojej podstate a osobnej histórii. Z tohto dôvodu je dobré a potrebné akceptovať chyby, ktoré sme urobili, bez toho, aby sme sa neustále sťažovali no zároveň mať jasnú predstavu o tom, čo by sme už nerobili, akými cestami by sme sa opäť vydali a akých ľudí by sme si nechali ďaleko od nás.
V jednom zo svojich filmov Woody Allen povedal: Nič vo svojom živote neľutujem, ale pravdou je, že by som chcel byť iným človekom . Táto ironická fráza dokonale zhŕňa veľmi konkrétny fakt: chyby, ktorých sme sa počas života dopustili, bolia a veľmi často sú takou strašnou hrozbou pre našu dôstojnosť, že by sme naozaj chceli, aby sme mohli stlačiť tlačidlo Rewind a začať odznova.
Úspech prechádza od jedného zlyhania k druhému bez straty nadšenia.
Ľudia však nie sú stroje a práve v tomto detaile spočíva naša veľkosť. V tej vnútornej mágii v našej DNA, ktorá nás núti poučiť sa z chýb, ktoré sme urobili v minulosti, aby sme napredovali ako druh a tak zlepšili naše podmienky v tomto komplikovanom svete. V konečnom dôsledku žiť znamená posúvať sa vpred, ale aj meniť sa. Vedieť, ako sa po chybe poučiť, je preto ako čeliť stúpaniu do kopca a dostať sa do bodu, z ktorého každý deň vidíme cestu k tomu, aby sme boli lepšími ľuďmi.
Neberte to na vedomie, neakceptujte to alebo k tomu zostaňte pripútaní pocit viny ktorá nás koroduje a drží nás pripútaných k minulosti, znamená, že nám bráni rásť a pokračovať po ceste, ktorej musíme čeliť v každom veku a v každom čase.
Činy, ktoré ľutujeme, ale sú súčasťou životnej batožiny
Vina alebo pokánie má mnoho podôb: vrhajú zdeformované tiene a tkajú zložité siete v našich mysliach, ktoré sú ideálne na to, aby nás držali v pasci . Tak konkrétne fakty, ako len môžu byť vzťah s nesprávnou osobou nepriaznivá voľba povolania prehliadnutie, ktoré nám spôsobilo problémy, nedodržaný sľub zlý čin alebo nesprávne vyhlásenie nás často núti pozorovať sa akoby pred zrkadlom bez filtrov ako otvorená rana bez anestézie. Až vtedy si uvedomíme trhliny v pôde našej predpokladanej zrelosti, ktoré musíme opraviť potom, čo sme pozbierali úlomky našej dôstojnosti.
Na druhej strane v zaujímavej štúdii publikovanej v časopise Kognitívna psychológia Hodnotenie a sebaanalýza, ktorá môže byť aj zdravá a katarzná: pomáha nám lepšie sa rozhodovať a presnejšie orientovať naše osobné kompasy.
Skutočný problém však nastáva, keď dosiahnete vysoký vek. Keď človek dosiahne 70 rokov, objaví sa povestná ľútosť za veci, ktoré neurobili premárnené príležitosti rozhodnutia neprijaté pre nedostatok odvahy. Mali by sme mať na pamäti, že najhoršia ľútosť je život, ktorý sme neprežili. Práve z tohto dôvodu mnohé z našich predpokladaných chýb, ktoré nemali v našich životoch fatálne alebo strašné následky, nie sú ničím iným ako našou batožinou skúseností, naším životne dôležitým dedičstvom. Práve z týchto trhlín filtruje svetlo múdrosti.
Chyby nám vždy tak či onak zaklopú na dvere
Chyba v prvom rade znamená prijatie zodpovednosti za ňu. Je to niečo, čo takmer každý z nás bez pochýb pozná, no nie vždy dokážeme urobiť ten dôležitý a hodný krok. Bezprostredne po chybe nastáva to, čo v psychológii nazývame primárna oprava to znamená pristúpiť k voľbe tak jednoduchého a zásadného, ako je ukončenie problémového vzťahu, opustenie neúspešného projektu alebo dokonca ospravedlnenie za škodu spôsobenú niekomu inému.
Chyba je základom ľudského myslenia. Ak sme nedostali schopnosť nerobiť chyby, bolo to z veľmi jednoduchého dôvodu: aby sme sa zlepšili.
- Lewis Thomas-
Po tomto kroku musíme pristúpiť k ďalšej jemnejšej, intímnejšej a komplexnejšej fáze. Sekundárne opravy nás veľmi zaujímajú: práve v tomto bode musíme s mimoriadnou presnosťou opraviť každý zostávajúci kúsok nášho sebaúctu každé vlákno vytrhnuté z našej predstavy o nás samých. To je miesto, kde nesmieme nechať priestor pre zášť alebo váhu týchto sklamaní. To je miesto, kde si nemôžeme dovoliť zavrieť dvere našich sŕdc a okná, ktoré sa dokorán otvárajú novým príležitostiam.
Štúdia publikovaná v časopise Osobnostná a sociálna psychológia
Viera, že vek a skúsenosti nás konečne robia imúnnymi voči chybám, je len mýtus. Odložme túto mylnú predstavu bokom a prijmime veľmi konkrétny a dôležitý fakt: byť nažive znamená prijímať zmeny a výzvy, čo nám umožňuje každý deň spoznávať nových ľudí a robiť nové veci. Robiť chyby v niektorých z týchto vecí je súčasťou hry a pridáva ďalší kúsok k nášmu rastu. Odoprieť si možnosť experimentovať a zostať večne ukotvení na ostrove pokánia, strachu a mám sa dobre, ako som, znamená obmedziť sa na dýchanie a existenciu, ale nie na ŽIŤ.
Obrázky s láskavým dovolením slečny Led
