Luciferov efekt: stávame sa zlými? je názov knihy, v ktorej Philip Zimbardo predstavuje svoj Stanfordský väzenský experiment, jeden z najdôležitejších experimentov v histórii psychológie. Jeho výsledky zmenili víziu ľudských bytostí o tom, do akej miery môže kontext, v ktorom sa nachádzame, ovplyvniť a do akej miery máme kontrolu nad svojím správaním.
V tejto knihe nám Zimbardo kladie nasledujúcu otázku: Čo vedie dobrého človeka konať zle? Ako možno človeka so správnymi hodnotami presvedčiť, aby konal nemorálne? Kde je deliaca čiara, ktorá oddeľuje dobro od zla a komu hrozí, že ju prekročí? Skôr ako sa pokúsime nájsť odpovede, poďme zistiť, čo je Stanfordský väzenský experiment.
Stanfordský väzenský experiment: Origins
Philip Zimbardo, profesor na Stanfordskej univerzite, chcel skúmať ľudskú bytosť v kontexte absencie slobody .
Na dosiahnutie tohto cieľa Zimbardo navrhol simulovať väzenie v niektorých zariadeniach univerzity. Potom ich naplnil väzňami a dozorcami. Takže pre svoj experiment Zimbardo naverboval niekoľko študentov, ktorí výmenou za malú sumu peňazí boli ochotní hrať tieto úlohy.
Stanfordského väzenského experimentu sa zúčastnilo 24 študentov náhodne rozdelených do dvoch skupín (väzni a väzenskí dozorcovia). Pre zvýšiť realizmus a dosiahnuť väčšie ponorenie sa do týchto rolí väzni boli prekvapene zatknutí (s podporou polície) a potom v simulovanom väzení na Stanfordskej univerzite boli oblečení ako väzni a dostali identifikačné číslo. Dozorcovia dostali uniformu a baterku, aby sa lepšie stotožnili so svojou úlohou autority.
Stanfordský väzenský experiment a zlo
Počas prvých chvíľ experimentu sa väčšina väzňov správala ako hra a ich ponorenie do roly bolo minimálne. Naopak, stráže, aby znovu potvrdili svoju úlohu ako autorita a aby sa väzni správali tak, začali vykonávať denné sčítania a neopodstatnené kontroly.
Dozorcovia za čias grófov začali väzňov nútiť rešpektovať určité pravidlá ako spievať svoje identifikačné číslo; v prípade neuposlúchnutia príkazov museli vykonávať kliky. Tieto pôvodne neškodné hry alebo príkazy sa na druhý deň zmenili na skutočné alebo násilné ponižovanie väzňov.
Dozorcovia trestali väzňov tak, že ich nechali bez jedla alebo im zabránili spať, držali ich celé hodiny zamknutých v skrini, nútili ich stáť nahých, až boli nútení navzájom simulovať orálny sex. Sledovanie
Stanfordský väzenský experiment bol po šiestich dňoch pozastavený z dôvodu násilie čo prinieslo totálne ponorenie študentov do svojej roly. Otázka, ktorá teraz prichádza na myseľ, je, prečo väzenskí dozorcovia dosiahli takú úroveň krutosti voči väzňom?
Záver: sila situácie
Po spozorovaní správania stráží sa Zimbardo pokúsil identifikovať premenné, ktoré vedú skupinu normálnych ľudí – bez patologických symptómov – k takémuto správaniu. Nemôžeme viniť ohavnosť študentov v úlohe strážcov pretože formácia oboch skupín bola náhodná a pred experimentom bol každý študent podrobený testu na násilie a výsledky boli jasné: obhájili ho v málo prípadoch alebo vôbec.
Pretože faktor musel byť niečo vlastné experimentu Zimbardo začal veriť, že situácia, ktorá nastala vo väznici, dohnala mierumilovných študentov k zlomyseľnému správaniu.
Je to zvláštne, pretože sme vedení k presvedčeniu, že zlo je vnútorným faktorom ľudskej povahy a že existujú dobrí a zlí ľudia bez ohľadu na rolu alebo okolnosti, v ktorých sa nachádzajú.
To znamená, že máme tendenciu uvažovať o sile vlastnej povahy alebo sily osobnosť viete, že silnejšia ako sila môže byť spojená s okolnosťami alebo rolami. V tomto zmysle nám Zimbardov experiment ukázal opak a odtiaľ prichádza revolúcia výsledkov a záverov, ktoré z neho vyplývajú.
Situácia spolu s mierou uvedomenia si súvislostí človeka vedie k tomu, že sa správa tak či onak. Takže keď nás situácia dotlačí k násilnému alebo zlému činu, ak si to neuvedomujeme, nebudeme môcť urobiť prakticky nič, aby sme sa tomu vyhli.
V Stanfordskom väzenskom experimente Zimbardo vytvoril pre väzňov dokonalý kontext, aby podstúpili proces depersonalizácie v očiach dozorcov. Táto depersonalizácia bola spôsobená rôznymi faktormi ako asymetria moci medzi dozorcami a väzňami, homogenita skupiny väzňov v očiach dozorcov, nahradenie vlastných mien identifikačnými číslami atď.
To všetko spôsobilo, že dozorcovia videli väzňov ako väzňov, kým ich videli ako ľudí, s ktorými by mohli demonštrovať empatia a s kým – v reálnom kontexte a teda mimo simulovaného prostredia experimentu – zdieľať spoločnú rolu: byť študentmi.
Banalita dobra a zla
Posledný záver, ktorý nám Zimbardo vo svojej knihe zanechal, je ten neexistujú ani démoni, ani hrdinovia – alebo ich je aspoň oveľa menej, ako si myslíme – pretože dobro a dobro môžu byť do značnej miery výsledkom okolností viac ako osobnostná charakteristika alebo súbor hodnôt nadobudnutých počas detstva. Toto je v konečnom dôsledku optimistická správa: prakticky každý človek môže vykonať zlý čin, no zároveň môže každý urobiť aj hrdinský čin.
Jediná vec, ktorú musíme urobiť, aby sme sa vyhli zlým činom, je identifikovať faktory, ktoré môžu spôsobiť, že sa budeme správať kruto alebo zle. Zimbardo nám vo svojej knihe zanecháva dekalóg proti bezbožnosti, aby sme mohli konať proti tlaku situácií, ktoré si môžete prečítať na tomto odkaze.
Otázka, ktorú si v tejto chvíli môžeme položiť, je:
