Aj keď často musíte čeliť bitkám láska nie je vojna . Napriek nedorozumeniam nesmieme toho druhého vnímať ako nepriateľa. Tým druhým môžeme byť my sami, keď si vyčítame, že sme urobili vážnu chybu, ale môže to byť aj človek, s ktorým zdieľame posteľ, ktorý nám postupne uberá všetok priestor, núti nás spať v kúte a kradne prikrývky, ktorými sa snažíme chrániť pred chladom.
Chladný argument, ktorý sa zrodil zo spoluúčasti vytvorenej zdieľaním snov a nádejí. Ale aj nočné mory, utrpenie a chyby. Pretože bez zdieľania nemôže existovať spoluúčasť. Spoluúčasť, ktorá pripúšťa bitky, ale nie vojny.
„Aj keď často musíme čeliť bitkám láska nie je vojna . Napriek nedorozumeniam nesmieme toho druhého vnímať ako nepriateľa.
Láska nie je vojna: cesta k empatii
V milostných bitkách sú povolené len určité zbrane. Miesto toho je šteklenie a maznanie neustále je lepšie, aby ste ho neodobrali hnev . Sú to bitky, v ktorých odpúšťate a zabúdate. Vymazáva sa, aby napísal nové príbehy. A ak to nestačí, do hry vstupuje rozum, pričom si uvedomujeme, že ide o dvojsečný meč, ktorý takmer nikdy nie je najlepší. V láske je skutočným víťazstvom vyhnúť sa zraneniu toho druhého. A tak po dosiahnutí posledného ťahu logika ticho ustúpi.
Môcť sa spoľahnúť na toho druhého je dôležité, aj keď veľakrát máme dojem, že nám nerozumie a cítime sa ako obete akéhosi Babylonská veža . Nedeje sa to len nášmu partnerovi, ale aj našim rodičom, priateľom či deťom. Nakoľko sa snažíme byť empatický nedá sa dohodnúť na všetkom.
Iní to nedokážu, ale ani my to nedokážeme. Aj keď sa niekedy snažíme tak veľmi, že veríme, že sa nám to podarilo. Vynaložiť veľké úsilie nezabezpečí dobrý výsledok. Myslieť si, že ste uspeli, je fatamorgána porovnateľná s videním vody tryskajúcej cez púštne duny.
Keď sa nám nedarí alebo skôr, keď sa nám to nedarí na 100% (alebo sa to úplne nedarí partnerovi), netreba sa obviňovať. Záväzok ovplyvňuje výsledok, umožňuje nám jasne vidieť všetky príležitosti, umožňuje nám pochopiť hodnotu čestnosti, ale len zriedka nás vedie k požadovanému výsledku.
Ale koľko bitiek (ktoré sa môžu zmeniť na skutočné vojny) vzniká z presvedčenia, že ostatní sa nesnažia pochopiť nás? Máme tendenciu zabudnúť na všetky časy, keď nám dokonale rozumeli. Niekedy je to presne to červené pero, ktoré používame na označenie chyby podpísať naše odsúdenie. A takto sa prekážka, ktorá sa stane, stúpa tehla po tehličke
Byť nepochopený
-H.F. Amiel-
Vojnové rany sú hlboké a často smrteľné
Pokúsiť sa obnoviť lásku po vyhlásení vojny je náročná misia. Ten druhý sa premení na nášho nepriateľa, ktorý musí byť ovládaný a porazený. V tomto bode mnohí veria, že na nápravu stačí zložiť zbrane, ale nie je to tak.
Už asi nebude čo robiť. Predtým bola pôda úrodná, teraz suchá a zraniteľná. Všetko je nevyhnutne iné, pretože nikto by sa ďalej nehral s niekým, kto naňho nastražil pascu; nikto nechce človeka, ktorý by im pripomínal to najhoršie z nich.
Nakoniec toto prestávka je to jednoducho dôsledok výstrelu naslepo po vyhrážaní sa zbraňou nabitou zášťou.
Pretože keď jeden pár je vyhlásená vojna, láska sa zlomí, opotrebuje a zmení sa na ostrú, žeravú guľku, ktorá nás dokáže roztrhať na kusy. Z tohto dôvodu sa musíme snažiť nestrieľať ako prvý a premrhať vyhlásenia vojny. Potom sa budeme môcť slobodne rozhodnúť, či budeme pokračovať konštruktívnym spôsobom
