Môžeme naozaj zabudnúť na to, čo nás trápilo? Naozaj zabúdame, alebo sa to vlastne učíme odkladať, aby sme mohli žiť bez toho, aby nás to ďalej bolelo? Možno zabúdanie nie je otázkou vôle, ale to neznamená, že môžeme pomôcť našej mysli stratiť pamäť.
Všetci sme zažili určité situácie, vzťahy a momenty, ktoré nás urobili šťastnými, no príde čas, keď sa šťastie zlomí a skončí. Niektorí ľudia zmiznú, inokedy končí láska či život vzdialenosť kladie prekážky. Čo môžeme urobiť, aby nás tieto spomienky prestali bolieť?
Možno prvá myšlienka, ktorú treba vziať do úvahy, je, že násilné zabudnutie nefunguje. Čím viac sa snažíme spomienku potlačiť, tým viac sa nám v mysli bude objavovať ako opakujúca sa myšlienka. Bolo a bude aj naďalej, aj keď iným spôsobom, ale spomienka zostáva. Čo musíme urobiť, je naučiť sa uvedomovať si jeho existenciu, ale bez toho, aby to bolelo.
Je na nás, aby sme dali a hodnotu nové v tejto myšlienke integrovať ju do histórie
Potešilo ma, že som sa poučil zo všetkého zlého, čo sa stalo, a dobré spomienky si uchovávam v pamäti. Ak sa prinútim zabudnúť, objaví sa to silnejšie v mojom vedomí a získa väčšiu silu vyvolať negatívne emócie. Všetko, čo bolo súčasťou mojej minulosti, je teraz súčasťou mojej histórie, a preto by zabudnutie na to nemalo byť bodom, na ktorom by som mal pracovať.
Prestať o tom hovoriť neznamená zabudnúť
Napriek všetkým úsilie Čo môžeme urobiť, aby sme vyhnali z mysle to, čo nám spôsobuje bolesť, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nám to nepodarí. Nehovoriť o bolesti, venovať sa spoznávaniu nových ľudí, nepísať si s inou osobou, pretože k nej prechovávame zášť alebo jej neodpúšťať, bolesť, ktorú nám spôsobili iní, neznamená zabudnúť.
Ponechať problémy, ktoré nás zraňujú, nevyriešené alebo opakujúce sa, neznamená zabudnúť, znamená to zabrániť im, aby sa objavili takým spôsobom, aby sme mohli kontrolovať ich účinky.
Keď zabudneme, už sa to nestane mužský už si nepamätáme, že už nemôžeme cítiť to, čo sme v tej chvíli cítili, ale nejde o to, aby sme to odsunuli, ale aby sme to vymazali. Keďže ide o nemožnú úlohu (nemáme v mysli tlačidlo, ktoré by odklonilo čokoľvek nepríjemné alebo nechcené), bolo by vhodnejšie snažte sa robiť to, čo je vo vašich rukách. Preto by bolo užitočné zamyslieť sa nad tým, akú hodnotu pre nás táto spomienka má, ako si ju chceme uchovať, z čoho sa stále cítime zle a prečo.
Skúsenosti máme možnosť spracovať a vieme im zabrániť v prebratí Sme silnejší ako spomienky myšlienok, my sme tí, ktorí dávajú zmysel našej pamäti, keďže my sme v podstate tí, ktorí jej dávajú tvar.
Teraz tam je, ale nebolí to
Od chvíle, keď dokončíme čítanie a spracujeme ho, spomienka bude prebývať v nás. Spomenieme si, aké boli chvíle strávené so starými rodičmi, spomenieme si na prvú lásku, ktorá nás tak poznačila, spomenieme si, keď sme sa hrali alebo telefonovali s kamarátmi, na výlety, piva pitie v lete. Tieto spomienky v nás naďalej existujú bez spojenia s inými negatívnymi spomienkami, takže budú žiariť jasnejšie.
Snaha zabudnúť za každú cenu prináša prácu, ktorá vedie len k frustrácii . Nechcem zabudnúť na dobré veci, len na tie, z ktorých som sa cítil zle, a to je proces, ktorý si vyžaduje našu inteligenciu, trochu času a úsilia. trpezlivosť .
Na druhej strane, ak nás to bolí, znamená to, že sa to stalo, pretože to cítime, pretože žijeme. Nevytláčajme to z mysle, dajme tomu novú hodnotu, nové miesto. Nechajme to tak, ale zbavme ho významu, ktorý už stratil o všetko, čo pre nás má, tým, že ho novým spôsobom začleníme do našich dejín.
