Aj nám sa už určite stalo, že poznáme učiteľa, ktorý si dokáže znepriateliť svojich žiakov tým, že sa pohádajú alebo im dokonca zabráni v reči. Postoj, ktorý zanecháva veľa želaní a ktorý by niektorí ľudia definovali ako zníženie sa na úroveň študenta. Existujú aj iné typy profesorov: tí, ktorí prídu do triedy a bez vysvetlenia si prečítajú osnovu knihy, alebo tí, ktorí sa vždy ponáhľajú a stále hovoria: Nemáme dosť času, aby sme prebrali všetky témy.
Dynamika je rovnaká. Učiteľ, ktorý vie so žiakmi vychádzať lepšie alebo horšie, ale ktorého jedinou povinnosťou je rešpektovať vyučovací program zamerajte sa na známky, ktoré študenti dostávajú (a ak sú od 8 vyššie, tým lepšie) a dávajte príliš veľa domácich úloh, aby ste zvýšili vedomosti a učenie študentov. Nechýba však v tom všetkom niečo?
Povedz mi a ja zabudnem, nauč ma a ja si zapamätám, zapoj ma a ja sa naučím.
-Anonymný-
Pán profesor, program nie je najdôležitejšia vec
Úzkosť z rešpektovania programu, dosiahnutia cieľov alebo dosiahnutia konca knihy nakoniec zničí tvorivosť mladých ľudí ktorí sa zďaleka neučia, snažia sa čo najlepšie zvnútorniť veľké množstvo poskytovaných informácií. Problém je v tom, že nasledujúci rok si nepamätajú nič alebo takmer nič z toho, na čo sa učitelia sťažujú.
Máloktorý učiteľ má však odvahu overiť si, či je ich spôsob postupu správny. Dôležitosť pripisovaná hlasov nedostatok empatie adresovanej študentovi, najmä dospievajúcemu, a silný vplyv učiteľa na jeho študentov sú problémy, ktoré zrejme nikto nechce riešiť.
Po vstupe do triedy sa zdá, že niektorí učitelia zabúdajú na ľudskú časť celého vzdelávacieho procesu. Najmä u dospievajúcich študentov. Nie je prekvapujúce, že pri akte z šikanovanie alebo násilie, nech si učitelia strčia ruky do vlasov a prekvapene vykríknu: Neuvedomili sme si to!. Je to prirodzené najmä vtedy, keď sú k nim študenti ľahostajní.
Hoci je istý počet učiteľov, ktorí nie sú schopní nadchnúť a odovzdať študentom vášeň, ktorú by mali pre svoju prácu cítiť, je aj mnoho iných, ktorým sa to darí. Tu je svedectvo šťastného študenta jeho učiteľa:
Najlepším profesorom môjho života bol Manuel Bello. Bol mojím učiteľom literatúry v piatej triede […]. Bol to on, kto vo mne podporil chuť a vášeň pre čítanie. V dosť dusnom a slabo pedagogickom prostredí vtedajšej školy, v ktorej sa to hemžilo obdivovateľmi učiteľov, ktorí neboli učiteľmi [...] ma tento profesor dokázal [...] prirodzene motivovať k čítaniu.
Študent môže zbožňovať matematiku a nakoniec ju bude nenávidieť alebo milovať v závislosti od učiteľa, ktorého dostane. Iný sa možno nikdy nestane skúseným spisovateľom, pre ktorý by bol nadšený, pretože čelí profesorovi, ktorý negatívne kritizuje jeho spisy. Vplyv profesorov sebaúctu svojich študentov.
Učiteľ môže vytvárať zmeny u svojich študentov
Tak ako výber pozitívneho alebo negatívneho posilnenia ovplyvňuje správanie detí doma, to isté sa deje v triede. Ak učiteľ neverí svojim žiakom, tak im to odovzdáva. Ak ich nedokáže motivovať, je jasné, že situácia sa sama od seba nezlepší. Potom je sťažovanie zbytočné. Pretože pedagóg má moc, ktorú nechce použiť alebo ju nepozná.
To všetko možno konštatovať na základe osobnej skúsenosti človeka, ktorý tento článok píše. Bola nielen študentkou (na čo mnohí učitelia zabúdajú), ale aj stážistkou ako stredoškolská učiteľka. Na vlastné oči videl, ako lektor stáže cíti nepriateľstvo a na vlastné uši počul o študentovi tieto slová: S tým chlapom sa nedá nič robiť, neotvárajte knihu.
Ten učiteľ videl pred sebou iba rebelujúcich tínedžerov niektorí lepší ako ostatní, ale veľká väčšina ako neopatrní a deti. Táto vízia sa nezhodovala s víziou jeho stážistu, ktorý ich ešte nepoznal pozoroval, koľko z nich sa cíti neisto, demotivovane a bez sebaúcty a dokázal odhadnúť, kto z nich má rodinné problémy bez toho, aby sa musel pýtať.
Je zvláštne, že keď na dva mesiace prevzal opraty triedy, ten študent, ktorý neotvoril knihu, tak urobil. Nikdy ho nikto neignoroval, tým menej sa s ním zaobchádzalo s opovrhnutím. Dokonca mu nebolo prikázané robiť činnosti, ktoré nechcel robiť a niečo sa jednoducho zmenilo.
Spôsob vedenia triedy, prenášaná vášeň, ktorá spôsobila, že študenti dokonca chceli ísť von a hovoriť na verejnosti, viedli študenta k tomu, aby s radosťou pozoroval, ako jeho spolužiaci pracujú. Aj on teda z vlastnej spontánnej iniciatívy otvoril knihu a zápisník a vykonal požadované cvičenie: napísal text.
Učiteľ zalapal po dychu. Svojej stážistke povedala, že dokázala nemožné. Myslela však len na toho študenta a jeho esej, prostredníctvom ktorej dokázala takmer s absolútnou istotou zistiť, čo si už predstavovala: žil v dysfunkčná rodina . Žiaľ, nemohol pokračovať, keďže sa stáž skončila. Skúsenosti jej však dobre poslúžili uvedomiť si dôležitosť učiteľa pri vytváraní zmeny v postoji žiaka.
Hovorí priemerný profesor. Dobrý profesor vysvetľuje. Nadriadený profesor demonštruje. Veľký profesor inšpiruje.
-William A. Ward-
Komentár lektora bol, že umožniť žiakom ísť k tabuli a prezentovať niektoré cvičenia v skupinách bolo pozitívne, ale z dlhodobého hľadiska to zabralo veľa času z programu. Vynára sa však otázka: čo je dôležitejšie? Má sa študent učiť zábavou, vyjadrovaním sa pred spolužiakmi a vzdelávacou činnosťou, alebo má toto všetko potláčať, len aby dal viac času programu, z ktorého si osvojí len malú časť?
V triede je potrebná zmena. Aj keď existujú školy, ktoré praktizujú Montessori metóda alebo iné ako škola Sadako v Barcelone, kde nie sú žiadne samostatné lavice, podporuje sa kolaboratívne učenie a emocionálne, sociálne a filozofické vzdelávanie, väčšina škôl je stále založená na tradičnom modeli. Model, ktorý nie je vhodný pre každého. Program, aj keď je dôležitý, nie je všetko.
