Tarantino to opäť dokázal! V rýchlom a frenetickom svete sa mu podarilo prinútiť veľa ľudí, aby zostali v kine asi tri hodiny bez toho, aby hovorili a nekontrolovali telefón, len kvôli pozeraniu filmu. A práve to nás prinútilo zažiť KINO veľkými písmenami. Čistá láska k siedmemu umeniu so všetkými odkazmi, ktoré má režisér rád. Kedysi dávno v Hollywoode zanecháva stopy v kolektívnej predstavivosti.
A keď umelec akéhokoľvek druhu robí to, čo naozaj cíti, výsledky sú viditeľné. Tarantino má na svojej strane publikum, ktoré netrpezlivo očakávalo jeho najnovší celovečerný film a peniaze, ktoré mu umožňujú robiť filmové produkcie, aké chce.
Bez ohľadu na to, či sú trendy Tarantino využíva svoje vplyvy, ponorí sa do svojich fetišov a poskytuje nám prepisovanie príbehu. Reinterpretuje to, čo bolo a mohlo byť, prostredníctvom formy zábavy, ktorú by sme mohli definovať ako absolútnu.
Kedysi dávno v Hollywoode nám ukazuje, že nie všetky produkcie sú rovnaké, že nie všetky komerčné kiná sú rovnaké a že stále existujú takí, ktorí sú ochotní presedieť hodiny v kine a nechať sa unášať emócie .
Zdá sa, že film nie je určený pre nikoho konkrétneho, iba pre seba a v tom je kľúč k jeho úspechu. Párty, kde čakáte na tortu až do konca.
Intertextualita filmu Once Upon a Time in Hollywood
Tarantino sa naučil kinematografiu sledovaním kina. Živili ho aj tie najkrajšie filmy, aj tie menej oceňované či dokonca odpad siedmeho umenia. A práve to chce verejnosti sprostredkovať možnosť nájsť umenie aj v menej známych a oceňovaných inscenáciách.
Od začiatku dával najavo, že v jeho kine je prítomné všetko, čo má rád hudba k cinefilským odkazom cez jeho fetiše.
Sledovaním Tarantinovho filmu sa môžeme veľa naučiť o kinematografii. Môžeme nájsť vplyvy starých spaghetti westernov, ktoré už vyšli z módy ponorte sa do kung-fu a dokonca objavte autentické perly, ktoré pred nami chcela ukryť najkomerčnejšia kinematografia.
Umenie presahuje módu, nariadenia alebo politiku. Umenie treba hodnotiť ako umenie samo o sebe. Ak nám režisér, ktorý sa nám páči, priamo alebo nepriamo ponúkne film, musíme mu dať šancu.
Keď sme videli trailer na Kedysi dávno v Hollywoode Vieme, čo má režisér rád, poznáme jeho filmografiu a napriek tomu sme si neboli istí, čo môžeme očakávať.
Chce nám o tom povedať Charles Manson a vraždy spáchané rodinou? Chcete vzdať hold tým starým slávam amerických westernov, ktorí išli do Európy hľadať lepšie úlohy? Možno trochu z tohto všetkého.
In Kedysi dávno v Hollywoode To nám však umožňuje opustiť kino a diskutovať s priateľmi o intertextuálnych prvkoch, ktoré sme dokázali rozpoznať a identifikovať. Všetci vyrastáme s kultúrnym dedičstvom a sme viac-menej predisponovaní k tomu, aby sme pochopili určité posolstvá.
Quentin Tarantino nám dáva všetko, čo sa mu páči, či to dáva zmysel alebo nie, a nakoniec vybuduje príbeh, ktorý sa mohol stať alebo nie.
Podľa tejto tendencie k súvislým citáciám nás názov odkazuje aj na režiséra, ktorého Tarantino hlboko obdivuje. V skutočnosti sa nikdy netajil svojou láskou ku kinematografii Sergio Leone .
Leone režíroval dva príbehy s názvom podobným tomu, o ktorom dnes hovoríme. Bol raz Západ čo bol jeho posledný spaghetti western (známy aj ako žáner twilight western) a Kedysi dávno v Amerike ktorý sa stane veľkou americkou skúsenosťou talianskeho režiséra, dlhý film, ktorý vytúžené Spojené štáty americké nedokázali oceniť.
Nostalgický prvok je evidentný už od prvých sekvencií. Z idealizovaného Hollywoodu sa napokon stáva nehostinné prostredie, v ktorom herci musia po dosiahnutí určitého veku prijať to, čo sa im ponúka. Groteskný príbeh, ktorý je nepravdepodobný a zároveň skutočný a nakoniec nám ukáže tú najtrpkejšiu tvár filmového priemyslu.
Všetko na pozadí smutne známej tragickej udalosti: atentátu na Sharon Tate . Herečka je prezentovaná ako mladá žena plná života, ktorá sa v hľadisku zabáva pri úsmevnom pozeraní jedného zo svojich filmov.
My diváci poznáme jej tragický osud a nevyhnutne s ňou súcitíme a súcitíme. To isté sa deje aj s ďalšou postavou, hercom, ktorým by mohol byť Clint Eastwood, ktorý trpí dôsledkami dospelosti a priemyslu, ktorý ho chcel zaviesť do stereotypu bez toho, aby mu dal príležitosť zažiariť.
Nostalgia sa vynára z každého kúta obrazovky, spomienka na slávnu, no drsnú éru sa mieša s Tarantinovými snami. Prostredníctvom svojej vízie nám hovorí, čo sa mohlo stať. A nechýba ani irónia či násilné scény charakteristické pre jeho kinematografiu: patetické násilie, ktoré je krásne a vtipné zároveň.
Občas mám pocit, ako keby som sledoval dva filmy súčasne. Dve pravdy alebo dve lži, ktoré sa nakoniec prepletú s prekvapivým a smiešnym, ale aj znepokojujúcim koncom.
Kedysi dávno v Hollywoode príbeh o Tarantinovi
POZOR: odteraz môže článok obsahovať spojler
Tarantino nám rozpráva príbeh starého Hollywoodu o mieste, kde sa sny stávajú skutočnosťou, ale kde sa môžu aj ľahko rozplynúť. Príbeh skutočných postáv sa mieša s príbehmi vymyslených postáv hoci to druhé sa môže zdať skutočné.
Účinne Kedysi dávno v Hollywoode pohráva sa s našimi znalosťami tej doby, vezme nás do ulíc plných áut minulosti a predstaví nám dievčatá z rodiny Charlesa Mansona prostredníctvom ľahko rozpoznateľnej piesne: Nikdy nepoviem nikdy, vždy.
Sme však naozaj presvedčení, že v Tarantinovom filme uvidíme tragický koniec Sharon Tate? Nie určite nie. Nie je to druh násilia, ktorý má americký režisér rád. Nie je tam estetické a zábavné násilie oživený hudbou, na ktorú sme si už zvykli.
Sharon Tate síce nepatrí medzi hlavné postavy filmu režisérka sa pohráva s blokovaním a strihom tak, aby naša pozornosť bola vždy nasmerovaná na ňu. Napríklad počas veľkej párty ju oblečie do žlta a použije kameru, aby sa naša pozornosť sústredila na mladú ženu, čo nás núti vcítiť sa do nej a spoznať ju bez použitia priveľa slov.
A tak Sharon spoznávame cez jej spôsob interakcie s okolím a názormi iných postáv. Chce nám Tarantino predstaviť postavu dojemným spôsobom a následne nám ukázať jeho hrozný koniec? Samozrejme, že nie! Ak si dáme pozor, hneď od začiatku prezrádza koniec.
Vďaka scéne, ktorá pripomína jeden z jeho predchádzajúcich filmov Nehanební bastardi diváci môžu koniec predvídať bez väčších problémov. Na čo sa odvolávame? Prepísal históriu tým, že nám povedal záhadnú epizódu z minulosti, ktorá končí zabitím Adolfa Hitlera.
Táto počiatočná referencia priamo súvisí s tým, čo uvidíme Kedysi dávno v Hollywoode . V tomto prípade však nebudeme čeliť surovému, tragickému a bolestivému násiliu, ale nájdeme zábavné násilie, krvavý kúpeľ, plamene a akciu.
Dva zdanlivo vzdialené príbehy sa navzájom prelínajú prostredníctvom eklektického konca. Neustále citáty, precízny zmysel pre detail, v Tarantinovej kinematografii je možné všetko. Kedysi dávno v Hollywoode SMIEŤ SA o všetkom a baviť sa.
Krvavý kúpeľ ešte dlho prichádza, ale je nám prezentovaný ako katarzia ako vyslobodenie pre naše svedomie, ako to muselo byť...
