Aj dnes som sa zobudil a... smútok mi prišiel povedať dobré ráno .
Avšak smútok . SÁM som ten, kto to podporuje .
A Nedovolím, aby ma ovládol smútok. Nebudem robiť to, čo mi môj hovorí trápenie pretože žije vďaka mne tak
Cítim sa smutný a to som aj ja
Nie sú a priori vyhratá hra. Sú šachovnicou, kde koexistujú čierne a biele figúrky. Dočasné pocity, ktoré občas prechovávam, akoby viedli moje kroky a diktovali všetko, čo robím; identity vždy prevláda. Je zvláštne, že práve tieto pocity smútku ma niečomu učia. Zhromažďujem sa vo svojej samote s mrazivým a ohlušujúcim tichom. Počúvam sám seba. Niekedy sa potrebujem cítiť takto, aby som pochopil
Nebudem robiť žiadne rozhodnutia v mene smútku, ale ponechám si lekcie tohto pocitu, keď sa budem cítiť odvážne. Smútok ma naučil toľkým veciam a sú také dôležité, že ich nechcem eliminovať ani nechať zmiznúť.
Chcem, aby to vo mne povstalo. Kým žijem, chcem to hostiť ako pocit sám osebe. Nechcem to predstierať a znásilňovať. Nechcem prevraty pre svojich ľudí pocity . Všetky sú platné, pretože sa zo mňa rodia a živia sa mnou. Som pre nich dôležitý, som hlavným hrdinom ich existencie a vďaka nim existujem.
Pozorujem, čo sa deje a čo z nich vyklíči z tohto smútku... Či sa postavím alebo spadnem. Nakoniec sa už nevidím ako obyčajný človek. Je to moment najväčšieho spojenia s mojím vnútrom.
Keď tam prežívam smútok ako niečo prirodzené tvorivosť ide to z mojich vreciek, mojich topánok, mojich pohľadov, mojich vzdychov. Čím väčšia bolesť, tým som väčšia, pretože po prvýkrát ma podporujú pocity a nie očakávania.
Smútok mi nezabráni bojovať za svoje hodnoty
Moje presvedčenia sú mojím kompasom. Zvyšok je len tvar, ktorý nájdem počas krajiny. Na svojej ceste stretnem ľudí, ktorí si budú mýliť láskavosť s naivitou, úprimnosť s drzosťou a smútok so slabosťou. Nič z toho ma nezastaví v dosahovaní mojich cieľov, ktoré sú zase odrazom mojich vlastných hodnoty .
Cítim sa dobre a som šťastný; ale v najšťastnejších chvíľach svojho života musím mať vždy motív smútku, tomu sa nevyhnem.
-Fedor Dostojevski-
Každý deň urobím krok vpred, aby som ich dosiahol. Niektoré dni mi môj smútok takmer zabráni dotknúť sa nohami zeme. Ostatní sa mi budú zdať ako jeden prechádzka svetlo. Niekedy jazda príliš rýchla a nespútaná.
Jedného dňa som to však niekedy v tej najčistejšej radosti pochopil príchod určitého smútku umocňuje život zapúšťa korene, ktoré mi dávajú impulz zalievať ich, starať sa o ne a nechať ich rásť. A odtiaľ vznikajú tie najkrajšie záhrady na pestovanie.
