Vždy, keď idem do domova dôchodcov, prechádzajú ma zmiešané emócie. Na jednej strane cítim obrovskú radosť, keď viem, že tieto fantastické centrá existujú, kde sú ľudia, ktorí sa starajú o našich starších blízkych. Venujú im všetku možnú pozornosť a ich práca je obdivuhodná. Cítim však aj veľký smútok. Absolvoval som prax v domove dôchodcov a niektorí zamestnanci mi povedali, že niektorí starší ľudia už mesiace neprijímali návštevy.
Veľmi často chodím na návštevu k ujovi, ktorý je v domove dôchodcov. Je o neho dobre postarané, pomáhajú mu umývať sa a kŕmiť sa. Nie je veľmi starý, ale bohužiaľ už nie je schopný sa o seba postarať. Nemá manželku ani deti, takže zverenie ho do domova dôchodcov sa zdalo ako najlepšie rozhodnutie. Je v poriadku a šťastný. Len trochu pribral. Hovoria, že sa správa dobre. Rád ho navštívim a ponúknem mu kávu. Teší sa z toho a vždy ma pozdraví „čo sa deje“? aj keď si ma väčšinou mýli s bratom.
Domov dôchodcov a smutná chodba
Aby som sa dostal do strýkovej izby, musím prejsť cez pol budovy. Idem výťahom a prichádzam na poschodie medzi výťahom a jeho izbou, kde je chodba, kde je vždy veľa starších ľudí na invalidnom vozíku. Sotva sa môžu pohybovať. Keď idem okolo nich, pozdravím ich s úsmevom. Niektorí sa na mňa pozerajú a usmievajú sa späť iní sa na mňa len pozerajú bez toho, aby sa obzreli späť a iní si moju prítomnosť jednoducho ani nevšimnú. Stále vidím tých istých ľudí, ktorí tam sedia sami.
Niektorí sú vždy ticho a so sklonenou hlavou sa vždy čudujem, čo si myslia. Aký by bol ich život? Predovšetkým by ma zaujímalo, či si niekedy predstavovali, že by sa ocitli na invalidnom vozíku imobilný a so strateným pohľadom opotrebovaným životom, osamelosťou, chorobou alebo všetkými týmito vecami dokopy.
Počas mojej praxe som stretol pána, ktorý zdieľal izbu so ženou, ktorá nerobila nič iné, len sa smiala a kričala. Bol to pán, ktorý bol spočiatku veľmi násilnícky. Trpel z Alzheimerovej choroby v takom pokročilom štádiu, že takmer nevedel rozprávať.
Jedného dňa som mu navrhol komunikovať. Sadla som si vedľa neho a začala som sa ho vypytovať na jeho život. Takmer vždy sa vyjadroval jednoslabične. Podarilo sa mu prinútiť ma, aby som mu povedal, kde sa narodil o ktorej som naschvál ani nevedel. Postupne sa mu z neho podarilo vydolovať niekoľko ďalších slov. Dokonca jedného dňa, napriek mozgovej príhode, ktorú mal, sa na mňa usmial.
Hľadajú len malú náklonnosť
Jedného dňa ho počula kričať. Zamieril som smerom k miestnosti, kde bol a tam som našiel dvoch asistentov, ktorí sa ho pokúšali zdvihnúť, aby ho umyli, ale on nerobil nič, len bojoval. Hneď som vošla do izby Keď ma uvidel, pokojne si sadol do kresla. Objavil som tajomstvo. Odpoveď som mal priamo pred očami. Za tým bezvýrazným pohľadom bol muž, ktorý sa len trochu hľadal náklonnosť .
Pre týchto ľudí je získanie náklonnosti a spoločnosti také dôležité, že Gea Sijpkes, riaditeľka domova dôchodcov Humanitas v Holandsku, začala projektu . V roku 2012 sa tak rozhodol ponúknuť bezplatné ubytovanie študentom v rámci zariadenia, pokiaľ trávili aspoň tridsať hodín mesačne so staršími ľuďmi, ktorí tam bývali.
Bolesť a hendikepy, ktoré vznikajú s pribúdajúcim vekom, sa nedajú vyhnúť, ale dá sa niečo urobiť pre zlepšenie života ľudí.
-Gea Sijpkes riaditeľka domova dôchodcov Humanitas
Duše hľadajúce spojenie v domove dôchodcov
Aj v domove dôchodcov, kde som stážoval, aj v tom, kde je môj strýko, som mohol pozorovať, že V mnohých našich starších sa vznáša tieň osamelosti. Odborníci, ktorí pracujú v týchto centrách, sú zavalení prácou a nemajú čas byť v spoločnosti starších ľudí, o ktorých sa starajú. Je mi však veľmi smutno, keď viem, že niektorí z nich majú veľmi málo alebo žiadne návštevy. V každom z nich je duša, ktorá netúži po ničom inom spojiť sa s ostatnými . Samota ich pomaly pohltí.
Dnešná spoločnosť nás učí, že sa oplatí zachovať len funkčné veci, všetko, z čoho môžeme mať nejaký úžitok. Je mi smutno, keď vidím, že mnohé rodiny zverujú starých ľudí do domovov dôchodcov a opúšťajú ich tam, pričom ich navštevujú veľmi zriedka. Naši starší majú svoj život, majú príbeh, že pre nás obetovali časť svojho života a my ich opúšťame.
Niet pochýb o tom, že domovy dôchodcov sú v mnohých prípadoch úžasnou alternatívou a že vďaka nim mnohí naši najbližší starší ľudia môže sa tešiť veľkej pozornosti. Jediným cieľom tohto článku je otvoriť vám oči osamelosti a opustenosti, ktorej sú vystavení mnohí naši milovaní. Sú ponechané na zadnom horáku týchto centier, ako keby boli príťažou.
Skvelá práca domovov dôchodcov
Mnohé rodiny a z pracovných, ekonomických alebo časových dôvodov sa nedokážu postarať o správnu starostlivosť o svojich starších príbuzných keď už nie sú sebestační. Z tohto dôvodu sa veľmi často rozhodujú zveriť ich do domovov dôchodcov. Ale hneď ako môžu, idú ich navštíviť, aby im poskytli pohodlie a spoločnosť.
V takýchto situáciách, hoci vytrhnutí zo svojich domovov, starší ľudia nezažívajú pocit opustenosti. Domov dôchodcov sa mení na ich nový domov, v ktorom žijú s ďalšími staršími ľuďmi a ich rodinní príslušníci ich často navštevujú.
Nesmieme zabúdať na skvelú prácu, ktorú odviedli prevádzkovatelia týchto centier, ale nesmieme zabúdať ani na blízkych, ktorí tam žijú. V minulosti za nás dali všetko a vďaka nim, ich práci a vzdelaniu, ktoré nám dali, vďačíme za to, čím sme a máme.
Byť pri nich, keď nás potrebujú a venovať im rovnaký čas, aký venovali nám, aby mali pocit, že nie sú sami a že sa na nás môžu vždy spoľahnúť. Vďaka nim sme na tomto svete.
