Zabudnúť na lásku je ako snažiť sa poškriabať grafénový povrch: nemožné. Pretože tam sú nezabudnuteľné spomienky, príbehy a zážitky, ktoré boli napísané s vášňou as tou mágiou, ktorá zanecháva nezmazateľné stopy v našej pamäti. Či to chceme alebo nie, nie je možné vymazať včerajšie lásky, pretože aj ony nám pomohli byť tým, kým sme dnes.
Libanonský spisovateľ Khalil Gibran v jednom zo svojich príbehov povedal, že srdce sa musí v určitom bode zlomiť, aby sa skutočne otvorilo. Možno je pravda, že sa naučíš milovať a že zlomené srdcia sú tie, ktoré medzi líniami jaziev skrývajú väčšiu múdrosť. V každom prípade a ďalej prežité sklamania a je tu jeden evidentný fakt o šťastí, ktoré si užíval: mozog nikdy nezabudne na to, čo kedysi miloval.
Nezáleží na tom, že nám dávajú magické vzorce, rady alebo sofistikované stratégie, aby sme z našich spomienok vymazali osobu, ktorú sme kedysi milovali viac než čokoľvek iné. Je to nanič. Pretože to, čo ste zažili, sa nezabúda; jednoducho nakoniec akceptujeme túto absenciu prijatím toho, čo bolo (a už nemôže byť) a poskytnutím možnosti rozšíriť svoje bohatstvo skúseností a učenia.
Odrezané lano sa dá znova zauzliť, môže sa chytiť, ale teraz je odrezané. Možno sa ešte stretneme, ale tam, kde si ma opustil, ma už nenájdeš.
-Bertolt Brecht-
Zabudnúť na lásku je pre náš mozog nemožné
Opustiť vzťah a čo najskôr ho ukončiť je niekedy nevyhnutné. Je to pre dobro nás oboch zachovať dôstojnosť a aby ste sa nezranili. Ako sa správne hovorí: rozchod v čase je jediný spôsob, ako sa z toho dostať v kuse . Bez ohľadu na to, či je koniec vzťahu vzájomne dohodnutý, alebo ho podstúpi iba jeden z dvoch partnerov, utrpenie, ktoré nasleduje, je zvyčajne obrovské.
Niektoré štúdie uvádzajú, že vo všeobecnosti trvá 6 až 18 mesiacov, kým sa rozchod skutočne prekoná. Zabudnúť na lásku je nemožné, pretože nikto nemôže zmeniť svoje spomienky na príkaz. Avšak môžeme regulovať emocionálny vplyv a urobte zo smútku základnú a nevyhnutnú cestu, pomocou ktorej zvládate pocity, aby ste prijali novú situáciu.
Ako dobre vieme láska je intenzívna emócia, ktorá je niekedy chaotická a dokonca chaotická. Žiadny vzťah nie je rovnaký, a preto sú takí, ktorí sa s ním vyrovnávajú ťažšie, zatiaľ čo iní sa ľahko posúvajú ďalej. V každom prípade, zabudnúť na lásku je nemožné kvôli vlastnostiam nášho mozgu. Pozrime sa na ďalšie podrobnosti nižšie.
Emocionálna pamäť a somatické markery
Ľudské bytosti sú v podstate stvorenie emotívne ktorý sa jedného dňa naučil uvažovať . Emócie sú chrbtovou kosťou, ktorá nás navzájom spája. Vďaka nim nadväzujeme väzby, pripútavame sa, identifikujeme riziká a podporujeme naše blaho.
To všetko vysvetľuje, prečo je láska pre mozog taká dôležitá. Je to látka, vďaka ktorej sa cítime bezpečne a ceníme si ju v sociálnej skupine, ktorá tvorí pár. Milujte a buďte milovaní poskytuje pokojný boj proti stresu a strachu. Ako fakty ako zrada, sklamanie, nečakaný alebo dohodnutý rozchod vždy spôsobujú bolesť.
Na druhej strane je tu naša emocionálna pamäť. Keď s niekým nadviažeme citové puto, vytvorí sa viacero somatických markerov. Sú to zážitky, ktoré si mozog spája s intenzívnymi emocionálnymi vnemami: bozky, pohladenia, objatia, vône, rozhovory a momenty spoluúčasti... To všetko tvorí odtlačok pohody, šťastia, ilúzie rozkoše atď.
Tieto emocionálne markery, ako aj somatické sú vytvárané prostredníctvom veľmi odolného neuroobvodu. Inými slovami, vždy tam zostanú. Z tohto dôvodu nám niekedy stačí zacítiť vôňu alebo navštíviť konkrétne miesto, aby sa v tej chvíli vynorili nielen spomienky, ale aj vnemy zažité v konkrétnom minulom okamihu.
Sú lásky, ktoré predstavujú súčasť nás a našej histórie
Ak je zabudnutie na lásku nemožné, je to tiež kvôli viac než evidentnej skutočnosti. Ak by sme mohli vymazať tento vzťah z našej pamäti, vymazali by sme aj seba. Ľudia sú stvorení nielen z mäsa a kostí, ale aj z príbehov.
Medzi spomienkami spojenými s minulá láska preto sa nachádza aj naše bývalé ja. Mladšia a naivnejšia verzia nás samých, ktorí sa nechali niekým, aby nás niesol so všetkými nami. Mozog sa nikdy nerozhodne zabudnúť na túto verziu nášho minulého ja.
To by znamenalo urobiť krok späť v našom osobnom raste; pretože čokoľvek, čo sme zažili, cítili a dokonca trpeli, nám umožnilo byť tým, kým sme dnes. Bola by preto škoda zaobísť sa bez akejkoľvek čiarky či útržku našej životnej cesty. Či už v dobrom alebo zlom, je to to, kým sme a krásne je, že máme možnosť pokračovať v písaní lepších príbehov, pretože láska vždy stojí za to žiť.
